Zmeny prístupov environmentálnej psychológie v kontexte smerovania k trvalej udržateľnosti

Zuzana Makovská  |  31. 5. 2008  |  aktualizováno 2. 8. 2013  |  Všechny články  |  0 komentářů


Foto: The James Kendall / flickr.com (Creative Commons)

Abstrakt: Teoretický príspevok schematicky načrtáva komplexnú problematiku (globálnej) environmentálnej krízy a potreby transdisciplinárneho riešenia rozličných rovín problémov, kde vedy o človeku, kultúre a spoločnosti majú zásadnú úlohu. Popisuje ďalej čoraz vyššiu angažovanosť psychológie v danej oblasti a zmenu doterajších prístupov skúmania najmä za posledné desaťročie. Koncepcie trvalej udržateľnosti aj pre psychológiu predstavujú dostatočne globálny a komplexný vzťažný rámec potrebný na plne systémovo ekologický pohľad – taký, ktorý berie do úvahy prírodné a zároveň sociálne systémy v ich vzájomnej prepojenosti, multidimenzionálnych dynamických interakciách a súvislostiach.

 

Úvod

Napriek tomu, že si ľudia už dávnejšie uvedomovali negatívny vplyv svojej činnosti na životné prostredie (história dokonca zaznamenáva aj prípady lokálnych ekologických civilizačných kolapsov), posledné desaťročia činnosti globálnou ekonomikou integrovaného a technicky vyspelého systému smerujú jasnú trajektóriu vyčerpania zdrojov pre možnosti ďalšieho fungovania ľudskej civilizácie na celosvetovej úrovni. Deštrukcia prírodného prostredia (odohrávajúca sa paralelne a v súvislosti s mnohými negatívnymi procesmi v rámci sociálnych systémov, - tab.1 pre ilustráciu) ohrozuje kvalitu života ľudí spôsobmi, ktoré zatiaľ iba začíname vnímať.

V tejto súvislosti niektorí autori a autorky výstižne označujú smerovanie k trvalej udržateľnosti za tretiu globálnu revolúciu (po poľnohospodárskej a priemyselnej) a zároveň zdôrazňujú potrebu a nevyhnutnosť jej realizácie (McKenzie-Mohr, 2002; Pol, 2001). Prvýkrát v histórii ľudstva takýto pohyb prebieha nielen „zdola“ (snahou jednotlivcov, skupín a širších spoločenských hnutí) ale aj „zhora“ – tlakom medzinárodných organizácií a konkrétnych politických iniciatív (OSN a Agenda 21 spomedzi iných).

Zmeny v globálnom prírodnom ekosystéme

 

Zmeny v spoločenskom systéme

ľudská kultúra (integrovaná globálnym ekonomickým systémom)

+ Populačná explózia

+ Technológie umocňujúce jej dopad

                                      

                                                                                  

                                                               

Zrýchľovanie degradácie a strata prírodných ekosystémov

( základných podporných a stabilizačných funkcií)

Globalizácia

Industrializácia

Ekonomizácia

- narastajúca komplexnosť, neurčitosť

nestabilita

- neistota, riziká a ohrozenia

Centralizácia/Netransparentnosť

- erózia sociálnych väzieb

- rozpad komunít

- atomizácia spoločnosti

+ Masmediálna komunikácia, reklama a tlak masívnej produkcie na vývin konzumného životného štýlu

- strata autonómie, sebaurčenia

... infantilizácia spoločnosti

Tab.1: Prebiehajúce procesy zmien globálneho charakteru narúšajúce integritu prírodných a sociálnych systémov

 

Ekológia a spoločenské vedy

Reflexia environmentálnych problémov vychádza predovšetkým z radov prírodných vied (konkrétne biológie a ekológie). Prírodovedné disciplíny svojím popisom komplexnosti, dynamickosti a prepojenosti živých systémov v mnohom obohatili celkový spôsob zmýšľania aj v ostatných odvetviach vedy a priniesli systémovú (ekologickú, holistickú) paradigmu aj do spoločenských vied.

Napriek zakotvenosti súčasných spôsobov uvažovania o environmentálnej problematike v prírodných vedách však nemožno pochybovať o tom, že zdrojom problémov a teda aj nádejí na ich riešenie sú ľudia. V súčasnosti majú spoločenskovedné disciplíny nezastupiteľnú úlohu v identifikovaní a riešení problémov spojených s ochranou životného prostredia. Dôsledná reflexia súčasnej trajektórie ľudskej civilizácie a vzrastajúce uvedomenie si faktu, že čelíme globálnej ekologickej kríze vytvára podnety a možnosti zásadnej spoločenskej zmeny. Postupujúca degradácia životného prostredia sa dostáva aj do vedomia laickej populácie a “environmentálny diskurz” sa stáva bežnou súčasťou komunikácie – či už interpersonálnej alebo masmediálnej.

V danom kontexte sú na poli rôznych disciplín identifikované viaceré nové koncepcie a vzhľadom k danej problematike sa skúmajú aj mnohé klasické konštrukty a ich dimenzie (tab.2). Množstvo štúdií sleduje zmeny v hodnotovom zameraní populácie a v špecifických postojoch súvisiacich s témou (Eurobarometer, ISSP,…). Prieskumy naznačujú kontinuálny nárast uvedomenia si ekologickej krízy a postojov priaznivých riešeniu problémov spojených s poškodzovaním životného prostredia a teda aj kvality života a zdravia ľudí.

Vedomie ekologických limitov +vnímanie súvislostí a oceňovanie biosféry

Emergencia vedomia ekologickej krízy - nevyhnutná základňa pre jej riešenie

-nové sociálne normy a diskurzy

Dominantná sociálna paradigma (DSP) 

     Nová ekologická paradigma (NEP)  - Dunlap a kol. (2000)

 

Hypotéza Gaia (Lovelock,1994)  -  biosféra = samoregulujúci sa systém (“globálny organizmus”)

 

Zmena v preferovaných hodotách         (?)

(Hodnoty/Believes/Worldviews/Postoje)         

Egocentrizmus-Altruizmus (Schultz a Zelezny, 1999)

Antropocentrizmus-Biocentrizmus (ekocentrizmus)    (Stern-Dietz, 1994)

Postmaterializmus (Inglehart)

Hypotéza Biofílie (Wilson-Kellert)

Tab.2: Niektoré z používaných konštruktov popisujúcich danú problematiku

 

Odraz v psychológii - súčasné trendy

Psychológia so svojím bohatým záberom, databázou cenných poznatkov a flexibilným prepojením na ostatné disciplíny má dôležitú úlohu pri komunikácii danej problematiky širšej spoločnosti. Zároveň je cenným prínosom na mediáciu a podporu pozitívnej kultúrno-spoločenskej transformácie – či už na úrovni jednotlivcov, inštitúcií alebo širších spoločenských celkov.

V environmentálnej psychológii sa prvýkrát stretávame s potrebou výskumne pracovať s životným prostredím systematicky, aj keď pôvodne sa úsilie zameriavalo skôr na človekom vytvárané (umelé) prostredie a jeho vplyv na ľudí. V posledných desaťročiach (aj v súvislosti s popisovaným nárastom environmentálneho uvedomenia) je možné sledovať v tejto disciplíne viaceré signifikantné zmeny (vo výbere sledovaných tém, spôsoboch ich riešenia a prístupoch -podrobnejšie napr. Naništová (1998), Rosová a Bianchi (1996)), ktoré vytvárajú základy pre transformáciu odboru smerom k aktívnemu riešeniu problémov ekologickej krízy. Konkrétnejšie – zreteľný posun od paradigmy priestorovo-fyzikálneho prostredia smerom k trvalej udržateľnosti (Bonnes a Bonaiuto, 2001).

 

Smerovanie k trvalo udržateľnému rozvoju

V súčasnej dobe je trvalá udržateľnosť transdisciplinárnym konceptom, ktorý sústreďuje pozornosť na centrálne oblasti viacerých vied o človeku a spoločnosti – od ekonómie, práva, filozofie až po sociológiu a psychológiu (tu najmä v rámci sociálnej a environmentálnej psychológie (Rosová, 2001a). Niektorí autori navrhujú termín “psychológia trvalo udržateľného rozvoja” alebo “nová ekologická psychológia” (Bonnes & Bonaiuto, 2001).

Koncepcia trvalo udržateľného rozvoja je dostatočne široká na zachytenie systémovej a globálnej povahy problematiky a zároveň vhodná vízia/vzťažný rámec pre zjednotenie množstva iniciatív v danom smere (interdisciplinárne, intersektorovo, v rámci vedy a praxe,...).  Umožňuje identifikovať aj tie oblasti a zamerania, ktoré z klasických perspektív priamej ochrany prírodných ekosystémov unikajú našej pozornosti, a pritom sú z hľadiska dlhodobých a systémových riešení považované za kľúčové. Uznanie sociálnej povahy environmentálnych problémov a systémové kritické analýzy umožňujú identifikovať ako najdôležitejšie faktory (z hľadiska významnosti vplyvu) aj tie oblasti, ktoré na prvý pohľad s otázkou ochrany životného prostredia zdanlivo nesúvisia. Takto sa do centra pozornosti dostávajú (popri už klasických témach skúmaných na pôde environmentálnej psychológie – ako napr. väzba na miesto (Naništová, 1998), proenvironmentálne postoje a hodnoty, environmentálna výchova  (Rosová, 2001b, 2001c kvôli prehľadu) tiež témy, ktorým doteraz venovali pozornosť skôr iné oblasti psychológie (napr. psychológia komunít) a ktoré sú zároveň súčasťou stratégií trvalej udržateľnosti (Rosová, 2001a – stručné definície). To znamená zahrnúť pri zostavovaní výskumných projektov aj aspekty ako environmentálna, sociálna a ekonomická spravodlivosť, etika, rovnosť, sociálna solidarita, vzdelanie a informácie, decentralizácia/princíp subsidiarity, komunitná/občianska participácia a empowerment a kvalita života všeobecne… Nastáva teda všeobecné rozšírenie priorít výskumu od individuálneho resp. skupinového merania „striktne environmentálnych otázok“ aj k faktorom povahy skôr sociálne-psychologickej, sociálnej a ekonomickej (Tab.3).

 

Potreba prehodnotenia doterajších výskumných prístupov

V súčasnosti kvalitné výskumné iniciatívy vychádzajú z kritického pohľadu na pôvodné prístupy, ktoré boli často odrazom prevažujúcich populárnych ale zároveň nevhodne  skratkovitých vysvetľovaní príčin environmentálnej degradácie.

Podľa Dunlapa často bývala vyzdvihovaná a neadekvátne zdôrazňovaná dôležitosť konkrétnych jednotlivých faktorov (ako napr. populačný rast, technologický rozvoj,… konzumné správanie jednotlivcov…) oproti rozpoznaniu mnohonásobnej a multifaktorovej povahy problematiky (2001). Podobne doteraz býva ignorovaná zjavná sociálna povaha príčin – sociálna jednak v zmysle adresovania pôvodu a teda aj nachádzania riešení v ľudskej spoločnosti (ako protikladu úzko technokraticky a prírodovedne zameraných snáh) ale aj v zmysle „nadindividuálna“ (zameranie na širší sociálny a kultúrny kontext).

Mnohé problémy znemožňujúce dosahovanie cieľov spôsobujú aj skreslenia a ťažkosti systémovo sa vyskytujúce pod vplyvom základných metateoretických predpokladov a východísk vedy ako takej, príp. jednotlivých vedeckých disciplín.

Tradičné bariéry vyplývajúce z povahy psychológie: (Saunders, 2003)

  • téma: zameranie na vzťahy medzi ľuďmi (ochrana prírodného prostredia nie je klasickou záležitosťou psychológie)
  • snaha o neutralitu a neangažovanosť: psychológovia (podobne ako iní vedci) uprednostňujú popis súčasného stavu vecí, namiesto snahy o ich zmenu
  • obmedzenosť perspektívy: sme limitovaní hranicami našej disciplíny, preto (aj v prípade že si uvedomujeme aktuálnosť problému) je potrebná intenzívna spolupráca s ďalšími vednými odbormi.

S posledným súvisí (ako upozorňuje Stern, 2000) tradičná tendencia psychológov zameriavať sa na jednotlivca, pričom individuálna úroveň analýzy môže podceniť niektoré dôležité príčiny a riešenia environmentálnych problémov. Mnohé najzávažnejšie ohrozenia sa napríklad vyskytujú na úrovni organizácií. Z tejto perspektívy individualisticky orientovaná metodologická paradigma (klasicky zaužívaná v psychológii) nie je schopná vystihnúť a adresovať najhlbšie príčiny problémov, ktoré sú mnohokrát lokalizované mimo jednotlivca *- kultúrne vzorce, ekonomický systém, infraštruktúra, kolektívne mocenské štruktúry... Z toho dôvodu apely a snahy o zmenu behaviorálnych vzorcov správania (časté zameranie výskumov v tejto oblasti) izolované od širšieho reálneho komunitného kontextu a tlakov prostredia (ekonomických ale aj sociokultúrnych) nemávajú žiadúci efekt, dokonca (ako na to upozorňujú viaceré kritickovedne orientované štúdie) často prispievajú zakrývaním skutočnej povahy problémov k ospravedlňovaniu fungujúcich environmentálne nepriaznivých vzorcov a inštitúcií (a teda k ich posilňovaniu a udržiavaniu existujúceho neželaného statu quo). Podobne nedostačujúca (v niektorých prípadoch až kontradiktórna vzhľadom k danému cieľu) je snaha orientovaná na pomoc jednotlivcom vyrovnať sa s prebiehajúcimi negatívnymi zmenami. Popri adaptácii na zmeny musí byť základným cieľom takto hodnotovo založeného výskumu a praxe kompetencia pozitívnu zmenu identifikovať, formovať a smerovať – čiže ju spoluvytvárať. Teda nielen „kozmetické“ úpravy odstraňovaním (častejšie však skôr presunom) symptómov, ale skutočná kvalitatívna a systémová zmena vyššieho rádu má byť skutočným cieľom. 

Potreba nových perspektív, oblastí skúmania, tém:

Východiská:

-zameranie na jednotlivca na sociálny kontext, inštitúcie a vzorce kultúry

- propojení akademické pôdy a praxe  (výskum/akcia)

-globálna a multifaktorová povaha problémov a smerovania ich riešení

Veda:

-angažovaná (opak hodnotovo neutrálnej) - orientovaná na cieľ a riešenie problémov

-kritická a reflexívna povaha

-prepojenie na reálny kontext

-systémový prístup – „full ecology“ perspektíva (pozri Bonnes a Bonaiuto, 2001).

„Iné“ Témy a prístupy:

Sociálne dilemy, Sociálna a environmentálna spravodlivosť, na komunitu orientované stratégie,

„gender bias“, sociálne-konštruovaná povaha problémov, analýza diskurzu, analýza moci, identita, analýza komunikácie/masmediálna komunikácia...............

Aplikované oblasti a interdisciplinárne témy

Environmentálna a globálna výchova

Environmentálny management

Kvalita života

Sociálna zmena

Občianska spoločnosť

Sociálny kapitál

Sociálne konflikty

Zdravie

Tab.3: Rôznorodosť psychologických prístupov v oblasti smerovania k trvalej udržateľnosti


Komplexita a multidimenzionály charakter trvalo udržateľného rozvoja kladú na povahu takto orientovaných výskumných snáh ďalšie špecifické požiadavky. -Nová výskumná paradigma je potrebná nielen z hľadiska výberu sledovaných tém, ale aj prehodnotenia základných metodologických a metateoretických východísk.

Podľa Kemp a Martens trvalo udržateľný rozvoj je vytváraný na základe sociálneho konsenzu - v tom, čo považujeme za neudržateľné a čo znamená rozvoj – perspektív, ktoré sa medzi jednotlivými národmi a kultúrami odlišujú. Jeho obsah nemôže byť teda definovaný v rámci „objektívneho poznania“, pretože „vždy bude zahŕňať normatívne hodnotenia identifikovateľné jedine v procese sociálnej interakcie“ (2007,s.3). Tieto okolnosti si vyžadujú „špecifický typ vedy, ktorá by bola schopná vyrovnať sa s dvojznačnosťou, komplexnosťou a neistotou“ (s.3).

Pre psychológiu môžu byť v tomto smere inšpiratívne novo sa formujúce vedy o trvalej udržateľnosti – „sustainability science“(http://ejournal.nbii.org), kde je identifikovateľných viacero základných odlišností medzi klasickými prístupmi – tzv. „Modus 1 vedy“ (ktoré stále ostávajú dôležité) a potrebnými alternatívami v „Mode 2“ (pozri Tab.4).

Modus 1 vo vede

Modus 2                                                  (podľa Martens, 2006)

Akademická

Monodisciplinárna

Technokratická

Určitá

Prediktívna

Akademická a spoločenská

Trans- a interdisciplinárna

Participatívna

Neurčitá

Exploratórna

-Vedci na vytváraní poznania spolupracujú s ľuďmi z praxe, rozhodovacích sfér a občanmi

-Systémové myslenie/systémová perspektíva (so zameraním pozornosti na koevolúciu komplexných systémov a ich prostredí)

- Učenie v priebehu akcií (popri získavaní poznania nestrannou analýzou) má viesť k výstupom v oblasti rozhodovacích sfér

- Pozornosť venovaná systémovým inováciám a prechodom

- Popri schopnosti adaptovať sa na zmenu je kľúčovou kapacita zmenu utvárať a formovať

- Integratívna povaha – odstraňuje bariéry rozdeľujúce tradičné vedy a (v procese vzájomnej komunikácie a zvažovania) umožňuje integráciu odlišných perspektív a spôsobov poznania

(- základ pre rozvíjanie vzájomnej dôvery a pochopenia dôvodov na participáciu a riešenie konfliktov)

- adaptívny a tranzitný management

V dosahovaní systémových zmien majú kľúčovú dôležitosť:

reflexivita

úloha vízií (a ich diverzity)

                                                                                                  (podľa Kemp a Martens, 2007)

Tab.4: Zmeny v prístupoch vo vedách o trvalej udržateľnosti 

 

Zhrnutie stručným porovnaním so situáciou v našich regiónoch

Popri všeobecnej zhode o naliehavej potrebe riešenia otázok ochrany životného prostredia na pôde psychologickej disciplíny a už existujúcom a narastajúcom množstve kvalitných iniciatív v danom smere (o čom svedčia mnohé publikácie vydané v poslednom období – napr. Bechtel& Churchman (2002), Winter (2004), Schmuck&Schultz (2002) a mnohé iné), snahy sa sústreďujú aj na budovanie spoločnej platformy “zelených psychológií”, čo by uľahčilo spoluprácu odborníkov a odborníčok v danej oblasti. Popri už spomínanej transformácii environmentálnej psychológie a jej perspektívnom umiestnení v prostredí multidisciplinárnych snáh v smere stratégií trvalej udržateľnosti, je sľubne sa rozvíjajúcim tiež fórum Conservation psychology (ktorá sa sústreďuje predovšetkým na explicitne environmentálny rozmer trvalej udržateľnosti (www.conservationpsychology.org). Veľmi prínosnou sa javí tiež integrácia prístupov sociálnej psychológie komunít a environmentálnej psychológie (Wiesenfeld & Sánchez (2001)).

V zhode s menovanými celosvetovými trendmi v oblasti sú aj doterajšie výskumné prístupy a snahy o systematizáciu environmentálnej psychológie na Slovensku. Prístup transdisciplinárneho chápania prostredia predznamenávajú napríklad už Rosová a Bianchi (1996), podobne Naništová (1998) v rámci popisovanej metodologickej plurality hovorí o dôraze na cross-paradigmu vo výskume a zdôrazňuje potenciál na komunitu orientovaných výskumných a intervenčných stratégií. Podobne nadväznosť na koncepciu trvalo udržateľného rozvoja a potrebu systémového a systematického angažovania sa psychológie v tomto smere zdôrazňuje Rosová (2001a). Participatívny charakter slovenskej environmentálnej psychológie bol využitý pri aplikácii v prostredií environmentálneho managementu – v spolupráci pri utváraní legislatívy so zameraním na účasť verejnosti pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie. (Bianchi, Rosová, 1995)

Mnohé oblasti, ktorých “prosperita” už popísaným (síce málo zjavným ale o to významnejším) spôsobom prispieva k zabraňovaniu environmentálnej degradácie (a je v centre pozornosti z pohľadu koncepcií trvalej udržateľnosti) sú bežné témy aj na poli klasickej psychológie (najmä sociálnej a politickej, psychológie komunít ale aj psychológie zdravia a pozitívnej psychológie) – ako napríklad kvalita života, občianska spoločnosť, sociálny kapitál… Toto zameranie slovenskej vedeckej psychológie je v súčasnosti vzhľadom k sledovanej téme najvýraznejšie, po dlhšom období zreteľne environmentálnej línie.

Hoci v Čechách dosiaľ reprezentovala environmentalistické záujmy v spoločenských vedách predovšetkým sociológia (J. Keller, H. Librová) a filozofia (J. Šmajs), v posledných rokoch registrujeme rozsiahle výskumné a pedagogické aktivity v danom smere aj u českých kolegov (M. Franěk, J. Krajhanzl spomedzi iných). Veľkým prínosom je novovzniknutý portál www.vztahkprirode.cz (autor a iniciátor J. Krajhanzl), ktorý funguje ako interdisciplinárny komunikačný priestor spájajúci odborníčky a odborníkov z výskumu a praxe.

Problematika ochrany životného prostredia a trvalej udržateľnosti je už svojou povahou oblasť transdisciplinárna, pracujúca s vedomím multifaktorovej povahy problémov a ich riešení, vyžadujúca pluralitu prístupov, perspektív a sledovaných tém. Aj z toho dôvodu je tu budovanie jednotnej identity problematické, na druhej strane – vedomie spolupráce pri sledovaní spoločného cieľa môže mať zjednocujúci potenciál, ktorý ľahko prekračuje hranice a obmedzenia jednotlivých spôsobov myslenia, disciplín ale aj štátov.

 

Literatúra

Bechtel, R. B., & Churchman, A. (Eds.) (2002). Handbook of environmental psychology.  New York: Wiley.

Bianchi, G., Rosová, V. (1995). Public Participation under Environmental Impact Assessment in the Slovak Republic - Case Experience (Účasť verejnosti pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie na Slovensku - skúsenosti). Acta Environmentalica Universitatis Comenianae, Vols. 4 - 5, s. 183-186.

Bonnes, M., Bonaiuto M. (2001). Environmental Psychology: from spatial physical environment to sustainable development. In: Bechtel, R. B., & Churchman, A. (Eds.) (2002). Handbook of environmental psychology.  New York: Wiley.

Dunlap, R. (2001). Environmental Sociology  In R. Bechtel, A. Churchman (Eds.), Handbook of Environmental Psychology. New York: Wiley.

Dunlap, R. E., Van Liere K., Mertig A., & Jones, R.E. (2000). Measuring endorsement of the new ecological paradigm: A revised NEP scale. Journal of Social Issues, 56(3), 425-442. http://www.findarticles.com/p/articles/mi_m0341/is...

Kellert, S. R. (1993). The Biophilia Hypothesis. Island Press.

Kemp, R., Martens, P. (2007). Sustainable development: how to manage something that is subjective and never can be achieved? Sustainability: Science, Practice, & Policy 2 (3) - http://ejournal.nbii.org/archives/vol3iss2/0703-007.kemp.html. Published online August 30, 2007

Lovelock, J (1994). Gaia: Nový pohľad na život na Zemi. Prešov, ABIES.

Martens, P. 2006. Sustainability: science or fiction? Sustainability: Science, Practice, & Policy 2 (1):36–41. http://ejournal.nbii.org/archives/vol2iss1/ communityessay.martens.html. Published online January 18, 2006

McKenzie-Mohr, D. (2002) The Next Revolution: Sustainability, in: Schmuck, P. and Schultz, W. P. (Ed.) Psychology of Sustainable Development (pp. 19-36). Boston: Kluwer Academic Publishers.

Naništová, E. (1998). Človek a príroda: Environmentálna psychológia. In Výrost, J. – Slaměník, I., Aplikovaná sociální psychologie I. Praha: PORTÁL.

Pol, E. (2001). Environmental Management: A Perspective from Environmental Psychology. In R. Bechtel, A. Churchman (Eds.), Handbook of Environmental Psychology. New York: Wiley.

Rosová, V. (2001a). Udržateľný rozvoj na Slovensku bez intervencie psychologického poznania? In Psychológia pre bezpečný svet. Zborník z konferencie Psychologické dni - Trenčín, 10. -12.9. 2001. Slovenská psychologická spoločnosť pri SAV. Bratislava: Stimul, 357-363. 

Rosová, V. (2001b). Environmentálna výchova: Od ochrany prírody k trvalej udržateľnosti. In Zborník príspevkov z konferencie „Cesty demokracie vo výchove a vzdelávaní”. V. ročník, prostredie–človek–príroda. Bratislava: IUVENTA, 11-20.

Rosová, V., Bianchi, G. (1996). Environmentálna psychológia, jej predstavitelia a úroveň environmentálno - psychologického poznania na Slovensku. Acta Environmentalica UC/Bratislava / roč.8, s. 53-60.

Rosová,V. (2001c). Proces environmentálneho civilizovania, Human Communication Studies, Vol.7

Saunders, C. D. (2003).  The emerging field of conservation psychology.  Human Ecology Review, 10, 137-149.

Schmuck, P., & and Schultz, W. P. (Eds.). (2002). Psychology of sustainable development. Norwell, MA: Kluwer Academic.

Schultz, P. W., & Zelezny, L. (1999). Values as predictors of environmental attitudes: Evidence for consistency across 14 countries. Journal of Environmental Psychology, 19, 255-265.

Stern, P.C. 2000. Psychology and the science of human-environment interactions. American Psychologist 55, 5, 523-530.

Stern PC, Dietz T. (1994). The value basis of environmental concern. J. Soc. Issues 50:65–84

Wiesenfeld, E., Sánchez, E. (2001). Sustained Participation: A Community Based Approach to Addressing Environmental Problems. In R. Bechtel, A. Churchman (Eds.), Handbook of Environmental Psychology. New York: Wiley.

Winter, D. D., & Koger, S. M. (2004).  The psychology of environmental problems (2nd ed.). Mahwah, NJ: Lawrence Erlbaum Associates.




Jak citovat tento článek

MAKOVSKÁ, Zuzana. Zmeny prístupov environmentálnej psychológie v kontexte smerovania k trvalej udržateľnosti. Český portál ekopsychologie [online] 25. 6. 2019. Dostupné z: http://www.ekopsychologie.cz/vsechny-clanky/zmeny-pristupov-environmentalnej-psychologie/






Víte, proč má Český portál ekopsychologie ve svém logu zeleného muže?

Protože se v něm stejně jako v ekopsychologii prolíná to lidské a přírodní. Jedním z klíčových témat ekopsychologie je kontakt s přírodním světem a zelený muž ztělesňuje jak přírodní svět, tak důležitost našeho spojení s ním. Možná jste si všimli, že z úst zeleného muže vyrůstají zelené výhonky – a jedna z našich hlavních otázek přitom zní, jak s veřejností mluvit o přírodě a životním prostředí. A konečně, příroda kolem nás i v nás si zaslouží vnímavost a respekt, a my se budeme na našich stránkách opakovaně vracet k tématu, proč lidé (ne)chrání životní prostředí.

Zelený muž je nicméně symbol zahalený tajemstvím a je mnoho způsobů, jak ho interpretovat. Pokud se o zelených mužích chcete dozvědět víc, doporučujeme českou Wikipedii, povedenou bakalářskou práci Anny Němcové nebo ukázku z knihy "Cestami zelených mužů".

Logo Zeleného mužu pro nás vytvořila grafička Jana Kudrnová, kterou nám doporučili ze Sedmé generace.

archiv >