Kvalitativní předvýzkum vztahu člověka k přírodě

Linda Leskovská  |  8. 2. 2008  |  aktualizováno 2. 8. 2013  |  Všechny články  |  0 komentářů


Foto: © Alžběta Stančáková

Nápad spolupracovať s Janom Krajhanzlom na téme jeho dizertačnej práce som dostala potom, ako som si vypočula jeho projekt na jednom z doktorandských seminárov. Zaujalo ma premýšľanie nad tým, aké prekvapivo rôzne, často až celkom protichodné postoje môže človek zaujať voči takej všadeprítomnej a vo svojej podstate stále rovnakej skutočnosti akou je príroda. O tom aký ťažký je celý koncept som sa následne mala možnosť presvedčiť na vlastnej koži, keď som sa snažila realizovať kvalitatívny predvýskum.

Pôvodným zámerom bola dôkladná sonda do mnohých tvárí vzťahu k prírode. Výskum sa mal  realizovať formou pološtrukturovaných hĺbkových rozhovorov. V rámci vyvíjania batérie otázok  som realizovala pokusný rozhovor s probandom (neprekvapivo s psychologickým vzdelaním) so zámerom dostať spätnú väzbu na štruktúru, poradie, rozsah a zrozumiteľnosť otázok ako aj na spôsob a štýl vedenia rozhovoru. Ako sa ukázalo, moje otázky boli pomerne ťažko uchopiteľné, a vyžadovali čas na premyslenie. Proband sa vyjadril, že pod tlakom situácie (vyhradená hodina času, diktafón) siahal po prvej asociácii ktorú dostal. Rozhovor síce trval reálne pol hodinu, avšak bol pomerne chudobný na osobné informácie.

Nespokojná s výsledkom som prekopala štruktúru, preformulovala otázky, nedopatrením zmazala prvý záznam (metodologické faux pas č.1) a skúsili sme to znova. Tentokrát už odpovede nadobudli originalitu a osobnosť dotazovaného a sám reflektoval, že čas medzi prvým a druhým interview o celej veci veľa premýšľal. Vyjadril sa, že mu veľmi pomohlo, že sa mohol vracať k otázkam v písomnej podobe. V tejto fáze som tomuto vyjadreniu nevenovala pozornosť, ale tvárou tvár ďalším začiatočnícko-výskumníckym komplikáciám som sa k nemu s vďačnosťou vrátila.

Moja ambícia bola získať 5-6 hĺbkových interview a pokúsiť sa o zmysluplný súhrn. Už prvom rozhovore som ale narazila na zásadný problém: Materiálu (hovoreného slova) bolo neúrekom, prepisovať celý rozhovor bolo nemysliteľné, destilovať „zásadné informácie“ mi zasa prišlo v rozpore s povahou výskumu, lebo by sa nutne strácala „kvalitatívnosť“. Navyše každý pokus o redukciu alebo triedenie dát by nutne niesol odtlačok môjho rebríčka hodnôt. Pri téme ktorá je pre mňa taká osobná ako príroda som si na akúkoľvek objektivitu skutočne netrúfala.

Z hľadiska výberu som hľadala ľudí, o ktorých som sa domnievala že sú dostatočne rôznorodí a z dostatočne odlišných oblastí života aby som ako tak pokryla škálu možných odpovedí. Narazila som však na dve prekážky: nedostatok času resp. zaneprázdnenosť mojich obetí a geografická bariéra. V čase riešenia boli totiž ( verní svojej rozmanitosti) v Kambodži, na Jáve, na Slovensku a v Amerike. Viedlo ma to k nápadu použiť staronové technológie a siahla som po rozhovoroch cez internet. Toľko ku genéze trošku neortodoxnej metodológie, ktorú som použila pre tento predvýskum. Ako sa ukázalo kombinovala mnoho kladov a nevyhnutne pár záporov ako dotazníkového šetrenia tak interview, zároveň však ponúka zaujímavé bonusy. V neposlednom rade predstavuje pravdepodobne jednu z reálnych výskumných alternatív budúcnosti s relatívne malou „mortalitou“ vzorky, časopriestorovou flexibilitou a relatívnou časovou nenáročnosťou spracovania.

 

Metóda

Pôvodný zámer bol telefonický hĺbkový rozhovor, avšak z technických dôvodov jeden z najzaujímavejších respondentov nemohol prijímať hovory. Vraví sa že život aj veda je umenie možného a tak som z núdze vyskúšala tzv. chat. Tento model sa ukázal tak prekvapivo konštruktívny, že som sa rozhodla povýšiť ho na metódu, viac „štandardizovať“ svoj postup a viesť ostatné rozhovory presne týmto spôsobom. V konečnou dôsledku sa môj výskum podobal na žurnalistickú prácu, ktorej výsledky sú myslím veľmi podnetné , jediné čo je potrebné na tomto mieste je istá apológia metódy.

Štandardne som sa s probandom dohodla pri neformálnej príležitosti, že si niekedy keď bude mať čas a kontemplatívnu náladu preberieme jeho  vzťah k prírode. V úvode som všetkým vysvetlila, že nejestvujú správne či nesprávne odpovede, ale len rôznorodosť, vysvetlila som im že sa snažíme mapovať práve diverzitu, preto si môžu dovoliť aj „sociálne nežiadúce“ odpovede, oboznámila som ich s účelom práce a garantovala diskrétnosť. Následne som postupne kládla otázky, podobne ako pri rozhovore tvárou v tvár a čakala na odpovede. V niektorých prípadoch som sa k respondentovi vracala opakovane. Pokúšala som sa otázky klásť v rovnakom znení a teda neplniť rozhovor zbytočnými parafrázami. Tiež som spravidla nevyzývala k rozšíreniu odpovede „neviem“ alebo „nič mi nenapadá“. V prílohách uvádzam plné znenie výmeny.

Ako klasická výhoda interview sa uvádza, že je to vysoko interaktívny spôsob zberu dát. Pri chate je táto vlastnosť do značnej miery zachovaná: necháva priestor pre otázky probanda v prípade nejasností, rovnako ako umožňuje administrátorovi  v reálnom čase klásť doplňujúce otázky. Zároveň je však odstránený problém „priveľkej interaktivity“ v zmysle zavádzajúceho neverbálneho feedbacku zo strany výskumníka. Interview bolo „pološtrukturované“, snažila som sa dodržiavať poradie a znenie otázok a zbytočne som do odpovedí nezasahovala, iba tam, kde bola odpoveď naozaj nie celkom jasná alebo kontroverzná. S každým ďalším interview som však dostávala nové podnety, preto som sa k niekoľkým respondentom vracala aj dvakrát s doplňujúcimi otázkami. Písomná forma ktorá priniesla čas na premyslenie, ktorý sa ukázal byť rozhodujúci pre „kvalitu“ odpovedí( ako v zmysle lovenia v pamäti, tak vo formulácii odpovede). Možno namietať že sa stratil moment spontánnej okamžitej reakcie, ale samotnou povahou otázok sa snáď ani nedá odpovedať rýchlo. Sama za seba som veľmi ocenila možnosť otázky klásť písomne. Veľmi reálne by som sa totiž pri osobnom rozhovore nevyhla sugestívnej intonácii, zvlášť v otázkach „robíte niečo pre ochranu prírody“ a podobne. V tejto podobe som ochotnejšia veriť aspoň vo vlastnú neutralitu, hoci otázky samy osebe je možné brať ako navádzajúce. Písomná podoba mala niekoľko ďalších nezanedbateľných výhod: Nútila probanda do istej miery redukovať svoje výpovede a nejako ich logicky štrukturovať. Možno namietať že sa tak stráca časť dát, avšak na druhej strane pri pokuse o sumarizáciu ústnych interview by tak či onak k redukcii došlo,  takto si aspoň „dôležité“ proband určil sám. V neposlednom rade výstup nebolo treba prácne prepisovať, čo určite ocení nejeden výskumník. V tomto smere sa táto metóda elegantnosťou a nenáročnosťou spracovania dát blíži dotazníku, avšak ako som spomínala vyššie odstraňuje jeho hlavný nedostatok: rigiditu.

Zaujímavý bol aj fenomén času, pretože kým som oslovovala ľudí na osobný rozhovor, pri informácii „bude to tak na hodinku“ mi väčšina ľudí vycúvala, alebo len s obtiažami hľadala miesto v svojom nabitom diári. To, že sme nad chatom strávili niekedy až dve hodiny však ako zázrakom nikomu nevadilo. Chat je notoricky známy aj svojou diskutabilnou anonymitou, ktorá na jednej strane umožňuje veľmi jednoducho klamať, na strane druhej poskytuje dostatočne bezpečný priestor pre osobnejšie vyjadrenia, ktoré by možno tvárou v tvár s výskumníkom nepadli. Osobne si myslím že v tejto téme nemali ľudia dôvod klamať, možno len „prifarbiť sa na zeleno“, ale vzhľadom k tomu, že ich osobne poznám, pokladám ich vyjadrenia za vysoko autentické. Na zváženie zostáva využitie tohto spôsobu získavania dát od anonymných subjektov.

 Za výrazné metodologické plus možno považovať aj fakt že výskumník nemusí byť fyzicky prítomný. Pre účely malej kvalitatívnej sondy, ktorá nemala ambíciu „zovšobecniteľnosti na celú populáciu“ som mala prístup k cieľovým respondentom bez ohľadu na geografiu, takže som rozšírila výber z „známi a v dosahu“ na „známi kdekoľvek“. Keďže som neašpirovala na reprezentatívny výber (nemusela riešiť náhodné čísla atd) jediné obmedzenie zostávalo v prístupe k počítaču a internetu. V každom prípade výhľadovo je asi potrebné s týmto komunikačným kanálom počítať a naučiť sa ho využívať. Klasický problém vysokej mortality vzorku pri dotazníkových šetreniach cez poštu či email sa vyriešil interaktívnosťou a osobnou (hoci len virtuálnou) účasťou výskumníka a prácou v reálnom čase. Tento, hoci sprostredkovaný kontakt bol motivujúci a nebolo také ťažké vzbudiť záujem o spoluprácu.

V neposlednom rade je to prístup nízkonákladový, teoreticky realizovateľný z pohodlia domova, kancelárie či internetovej kaviarne a jeho výstupy sú elegantné. Materiál je obsahovo bohatý a zároveň dostupný ďalšiemu napríklad aj kvantitatívnemu spracovaniu. ( mimochodom z povahy otázok časť bola formou voľných asociácií kde sa ako zaujímavý bonus ponúka automatické meranie času medzi odpoveďami, ktoré sa za určitých okolností dá veľmi nenápadne využiť na meranie latencii napríklad...problémom do diskusie ostáva rýchlosť prenosu dát a spôsob odpovedania...niektorí písali všetky asociácie naraz, niektorí po jednom). Osobne niesom veľký fanúšik virtuálnej reality, myslím si že z práce vedca, tým skôr psychológa  by sa nemal vytratiť ľudský kontakt. Na druhej strane akákoľvek racionalizácia práce  je v dnešnom hektickom svete výhodou. Dúfam že pre základnú informáciu o téme bude táto práca užitočná.

 

Závery

Vzhľadom k N=6 nieje namieste pokúšať sa o veľké interpretácie. Zaujala ma však podozrivá zhoda v niektorých otázkach...a na základe vlastnej skúsenosti si trúfam povedať, že veľká väčšina z nás by tiež odpovedala podobne. Napríklad na otázku: „Čo v prírode dokážete?“... Snáď zintenzívnené vnímanie, duchovný zážitok a dýchanie zhlboka je univerzálna ľudská skúsenosť...ale je aj možné, že vplyvom modernej kultúry sa nám z prírody naozaj stal priestor „luxusnej relaxácie“ a za „zručnosti“ v nej považujeme športy a schopnosť čerpať z nej energiu. Ostatné kompetencie, ako dobývanie každodenného chleba či schopnosť prežiť...a to reálne, nielen v dennom snení o Mauglim, či Apačoch...prestáva hrať rolu. Že by sa tieto zručnosti v rozhovoroch znovu objavili, keby som zahrnula novolazníkov, ktorí sa cielene a z vlastnej vôle vracajú k pôde, poľnohospodárov, ktorý na svojej schopnosti manipulovať sily prírody stavajú svoje živobytie? Ako trend mi to však príde pomerne nezvratné. Na druhej strane sa ponúka polemika, kto je v tomto porovnaní podstate prírody bližšie, moderný človek, dýchajúci na kopci a kontemplujúci nad okamihom, alebo k smrti unavený stredoveký roľník, ktorý „pochopil“ ako veľmi a často nepríjemne je na prírode závislý. Ktovie. Ďalšia otázka kde panovala zaujímavá zhoda je „ochrana prírody“. Neviem či to možno pripísať generačnej príslušnosti...či my všetci, zasiahnutí pionerskymi/skautskými príručkami máme nezmazateľný imprint „ochranára“ ako ukážkovo hádže svoje odpadky do koša a „teta príroda“ mu je vďačná. Zaujímavý laitmotív. Nehádzať odpadky na zem. Ja v tom cítim: byť kultúrny, spraviť aspoň niečo čo poteší oko (mestský trávnik bez papierikov), a utíši svedomie (veď aspoň nerobím neporiadok). Väčšina ľudí ( a niet sa čo diviť) si z množstva ťažkopádnych, často extrémizmom zaváňajúcich alternatív ako z celej kauzy vyjsť zelenší, vyberie práve túto. Je to samozrejme lepšie ako nič. Ale je neprehliadnuteľné ako rýchlo sa sťahujeme zo svojich ochranárskych pozícií v momente, ako sa nám siaha na pohodlie. Dáva to tušiť, že pre pochopenie vzťahu človeka a prírody je práve pohodlnosť kľúčová. Aplikácie sú nedozierne. Je to apel na všetkých aktivistov snažiacich sa o reálnu zmenu : čiňte tieto zmeny tak aby neatakovali ľudské pohodlie...a dúfajme spoločne že jestvujú takto náročne oklieštené riešenia. Ruku na srdce, tiež si rada umyjem vlasy šampónom a teplou vodou, hoci popolom a studenou by to tiež šlo. Možno v tomto duchu zaznievalo aj to všadeprítomné „ale“... máme radi prírodu, ale bez otravného hmyzu, bez nehostinného počasia, bez zvierat, ktoré nás môžu vystrašiť alebo nám ublížiť, bez morských hlbín, ktoré nás desia, bez tmy, ktorej nerozumieme a tušíme v nej sily, ktoré nemôžeme kontrolovať...ďalšia to konštanta ľudských vzťahov všeobecne...láska s podmienkami. Je taká všadeprítomná a dôkazy o existencii lásky bezpodmienečnej také zriedkavé, že by budilo podozrenie keby to tak nebolo aj vo vzťahu k prírode. Všetci, s ktorými som sa kedy o prírode zhovárala, v rámci tejto práce i mimo nej (vrátane mňa) hľadajú krehkú rovnováhu medzi svojim idealizovaným ja, svojou romantickou predstavou človeka žijúceho v harmónii s prírodou, a reálnym sebaobrazom, ktorý nás tak trochu zahanbuje. Riešime etiku svojich áut (ale veď máme deti), líčidiel( ale veď sú prírodné a kupujem ich len raz za čas), ďalšieho kusu ošatenia(ale veď zo second-handu) či vajíčok(ale veď z chovu „na podestýlce“.) Človek našej doby, zvlášť trochu premýšľajúci človek, má denne toľko podnetov na výčitky svedomia, že z holého pudu sebazáchovy volí „nehádžem odpadky na zem“ a „mám ju rád, ale potrebujem žiť akoby som ju rád nemal.“ Nieje to ľahké. Samotnú by ma zaujímalo, ako by vyzeralo povedzme miliónte interview na tieto tri témy....zručnosti, pohodlie a láska s výhradami. Tak sa mi vidí, že je to staré ako ľudstvo samo: čo so sebou a so svojim osudom dokážem, čo som ochotný investovať a za akých podmienok. Ekonómia. Homo economicus.


Poznámka editora: Výzkum vznikl v rámci předmětu Účast na výzkumu katedry psychologie na Filosofické fakultě Univerzity Karlovy v Praze. Záznamy rozhovorů k tomuto šetření jsou zveřejněny zde



Jak citovat tento článek

LESKOVSKÁ, Linda. Kvalitativní předvýzkum vztahu člověka k přírodě. Český portál ekopsychologie [online] 23. 9. 2019. Dostupné z: http://www.ekopsychologie.cz/vsechny-clanky/kvalitativni-predvyzkum-vztahu-cloveka-k-prirode/






Víte, že návštěvnost v přírodních rezervacích a národních parcích na různých místěch světa v celkovém trendu klesá?

Lidé dnes navštěvují parky přibližně o 20 % méně než v polovině osmdesátých let. Statistické analýzy vývoje návštěvnosti přitom ukázaly, že je zde úzká vazba mezi poklesem návštěvnosti a časem, který lidé tráví u televizí, počítačů, herních konzolí, v kině apod. (a také cenou benzínu, což je praktický a pochopitelný důvod). Čím více času tedy lidé tráví ve virtuálním světě, tím méně vyhledávají kontakt s divočinou.

Více najdete ve studiích Pergamse a Zaradic  (2006, 2007).

archiv >